EUROPE odštartovali svoj comeback so všetkým, čo k tomu patrí. Po niekoľkých letných festivaloch nasledovalo vydanie dlho očakávaného albumu, ktorý dostal príznačný názov „Start From The Dark“ a v tesnom závese naň nadviazalo turné zahŕňajúce zastávky v mnohých európskych i japonských mestách. Viedenský koncert sa mal pôvodne konať v Kurhalle, ale štyri dni pred vystúpením sa na webovej stránke kapely objavil oznam o preložení koncertu do klubu Planet Music. Všetko nasvedčovalo tomu že predpredaj neprebiehal tak dobre ako sa očakávalo a usporiadatelia sa uchýlili k takémuto riešeniu. Na tom by nebolo nič zvláštne, nebyť toho, že mi dva týždne pred koncertom v obchode tvrdili, že ostáva ešte posledných 57 lístkov. Možno sa tým u ľudí snažili vyvolať paniku v snahe rozprúdiť upadajúci predpredaj. Tieto úvahy však celkom zatienil fakt, že po festivalovom vystúpení v Senci zažijeme EUROPE v bezprostredne blízkom kontakte. Prísľub klubovej show urobil z koncertu ešte väčšie lákadlo.

Väčšinou puntičkárski Rakúšania tento raz zlyhali na celej čiare. Dovnútra začali vpúšťať s hodinovým sklzom. Pôvodný support – speváčka Verena (meno hovorí za všetko -- pozn. aut.), ktorý by sme s radosťou oželeli, bol nahradený akýmsi dídžejom. Dolu do klubu sme sa preto ani neponáhľali a radšej sme vyčkávali pred tourbusmi. EUROPE prilákali do Planet široké spektrum ľudí: mladých, starých, rockovo, popovo až mainstreamovo orientovaných. Boli tam aj ľudia, ktorí očividne pred tým na žiadnom koncerte neboli a nevedeli potom čo so sebou. Takí prišli len kvôli jednej jedinej skladbe... Klub sa slušne naplnil, ale prítomná asi osemstovka ľudí by sa v troj-štvortisícovej hale hravo stratila. Koncert nezačal ako mal a my sme nervózne sledovali ubiehajúce minúty na hodinkách. Psychicky sme sa pripravili, že ak chceme stihnúť posledný spoj do Bratislavy, neuvidíme prídavky, ale čas nemilosrdne plynul a my sme mali ohrozenú už aj hlavnú časť koncertu. O 21:15 sme s úľavou privítali prvé tóny „Got To Have Faith“.

Titulný track z novej dosky dával tušiť, že playlist nebude zostavený len z osvedčených flákov. EUROPE ešte ani nezačali poriadne hrať a už mali osadenstvo klubu na svojej strane. Takú okamžitú podporu som zo strany obyčajne zdržanlivejších Rakúšanov nečakala. Kapela hrala od začiatku s obrovským nasadením, čo bolo badateľné aj na Joeyho prepotenej košeli. Hovoril, že je rád, že môžu opäť hrať vo Viedni a na záver skladieb občas poďakoval v nemčine. Skladby väčšinou uviedli pomalým introm alebo hlavným motívom, aby ich odohrali vzápätí ešte s väčšou razanciou. Oproti Sencu boli viac zohratejší a oveľa, oveľa energickejší. Koncert mal neuveriteľný švih! Vedľa Joeyho, mimochodom v skvelej hlasovej forme, dominoval na pódiu gitarista John Norum. V „Ready Or Not“ a v ďalších asi dvoch skladbách sa gitary chytil aj Joey. Trochu v úzadí bol Mic Michaeli, možno aj kvôli naschvál nižšie nazvučeným klávesom. Na rozdiel od Johna Levéna však pomáhal s vokálmi. Basák akoby hral s menším oduševnením, o to viac však očkom hádzal do publika. Keď mu Joey uprostred „Wings Of Tomorrow“ rozšafne podal mikrofón, radšej sa uhol smerom k podstavcu od bicích. Z nových vecí naživo asi najlepšie vyznela „Wake Up Call“. Poslabšie dopadla strednotempá, nenápaditá „Hero“, ktorú ale vyvážil Joey svojim frontmanstvom. V rámci komunikácie s publikom prečítal z pripraveného ťaháku krajiny, z ktorých prišli ľudia na ich viedenský koncert. Okrem Rakúska tam figurovala Česká republika, Slovensko, Srbsko (celý autobusový zájazd -- pozn. aut.) a Taliansko. Po „Sign Of Times“ Joey predstavoval kapelu, cez Mica a Johna Levéna sa dostal až k Ianovi Haughlandovi. Ian pri tej príležitosti vyšiel dopredu spoza bicích, odpil si z vody a roztopašne ju vychrstol do prvých radov. That’s rock’n’roll! Na koniec si Joey nechal Johna Noruma, ktorého uviedol presne takými istými slovami ako na seneckom fesťáku. Guitar hero John Norum následne zahral nádhernú, na gitarových sólach postavenú, inštrumentálku. Pri „Carrie“ si na revanš mohol oddýchnuť zase on a o zábavu fanúšikov sa postaral Joey Tempest. Baladu zahral pri tlmenom svetle na akustickej gitare s výraznou spevovou výpomocou publika. To sa nezastavilo ani pri druhej slohe, čo už s Joeym viditeľne zamávalo. S takým niečím asi nepočítal. Pri „Flames“ nastal pre nás kritický čas, ale keď ako ďalšiu v poradí zaradili „Yesterday’s News“, bolo rozhodnuté, že ostávame až do konca. Koncert bol práve v najlepšom a my sme nedokázali odísť. Hlavný set ukončili strhujúcou „Rock The Night“. Po obligátnej prestávke nasledoval blok trojice prídavkov, pričom každému muselo byť dopredu jasné, čo zaznie na úplný záver. Nesmrteľná „The Final Countdown“ sa stretla s takým bombastickým ohlasom, že chvíľami nebolo počuť kapelu. Nekončiaci potlesk urobil bodku za skvelým koncertom.

V klube nastal masívny odchod Rakúšanov a technici zatiaľ pohotovo spratávali aparatúru. Zdola nás vyhnali a podpisy zatiaľ záviseli od ochoty švédskej crew doručiť veci kapele a doniesť ich zase späť. V Planet okrem nás ostali len Maďari s Čechmi a iba zanedbateľné množstvo rakúskych fans. Joey Tempest s Johnom Norumom poňali svoj odchod trochu hviezdne: V sprievode securiťákov z klubu priamo do pristaveného taxíka. O rozruch sa postarala partia z Maďarska, ktorá okamžite naskákala do svojho auta a za zvuku škrípajúcich bŕzd vyrazila sledovať nič netušiacich muzikantov. Zvyšní členovia kapely sa akoby snažili vynahradiť správanie svojich kolegov a s fanúšikmi zotrvali relatívne dosť dlho.

Nás čakala už len prebdená noc v nočnej Viedni, ale kvôli takémuto úžasnému koncertu stálo za to obetovať trochu pohodlia.

Playlist, za ktorý vďačím Peťovi:

Faith, Ready Or Not, Superstitious, America, Wings Of Tomorrow, Let The Good, Seven Doors Hotel, Heart Of Stone, Hero, Wake Up Call, Sign Of Times, band introduction, guitar feat., Girl From Lebanon, Carrie, Flames, Yesterday’s News, Rock The Night, Start From The Dark, Cherokee, Final Countdown.

Foto je ilustračné